O ikone

Dejiny ikony

Ikona Matky ustavičnej pomoci patrí k najznámejším obrazom Panny Márie na svete.

Aký je pôvod a symbolika tohto obrazu? Je veľa posvätných obrazov Panny Márie, ale istotne nijaký z nich nie je vo svete taký známy a obľúbený ako ikona Matky ustavičnej pomoci. K nej sa obracajú oči mnohých ľudí a vďaka jej príhovoru zažívajú ustavičnú pomoc. Túto ikonu nájdeme v kostoloch, kaplnkách, domoch, skrátka, na všetkých cestách ľudského života, ktorý je často poznamenaný bolesťou a smútkom.

Ikona Matky ustavičnej pomoci je namaľovaná na cédrovom dreve rozmerov 53 x 41,5 cm. Dátum a vznik ikony nie je známy. Niektorí jej vznik určujú do 12. storočia. Avšak výskum dosky ikony poukazuje na obdobie medzi rokom 1325 a 1480. Tradícia hovorí, že z ostrova Kréta ju v 15. storočí ukradol istý obchodník a priniesol do Ríma. Po čase ochorel a pred smrťou zveril obraz priateľovi s prosbou, aby ho uložil v niektorom rímskom kostole. Priateľ mu to prisľúbil, ale obraz sa veľmi páčil jeho manželke, a tak sa rozhodol, že si ho ponechá. O nejaký čas zomrel aj on bez toho, aby splnil daný sľub. Po istom čase sa ich šesťročnej dcérke zjavila Panna Mária, ktorá ju žiadala, aby bol obraz umiestnený v Kostole sv. Matúša, ktorý od roku 1477 spravovali augustiniáni. Po dlhom váhaní jej matky sa tak stalo 27. marca 1499. Odvtedy sa začala verejná úcta Panny Márie s titulom ustavičnej pomoci, ktorej ikonu v Ríme nazývali aj Madonou sv. Matúša. V tomto kostole sa potom obraz uctieval 300 rokov.

V Kostole sv. Matúša

Od roku 1739 sa o Kostol sv. Matúša starali írski augustiniáni a ikona sa tešila veľkej úcte rímskych veriacich. Tento pokojný stav narušili udalosti napoleonských vojen. V roku 1798 bol kostol a kláštor augustiniánov zničený a zbúraný. Po presťahovaní sa do iného kláštora augustiniáni vzali so sebou aj ikonu a umiestnili ju v domácej kaplnke. Keď v roku 1819 prevzali Kostol Santa Maria in Posterula, ikona ostala naďalej v ich kaplnke a postupne upadla do zabudnutia. Jediným, kto stále myslel na milostivý obraz, bol Augustín Orsetti, rehoľný brat augustinián, ktorý miništroval v Kostole sv. Matúša. O obraze povedal miništrantovi Michelovi Marchimu.

Nájdenie ikony a obnovenie verejnej úcty Matky ustavičnej pomoci

Michele Marchi neskôr vstúpil k redemptoristom. Zhodou okolností to boli práve redemptoristi, ktorí v roku 1855 zakúpili pozemok, na ktorom kedysi stál pôvodný Kostol sv. Matúša a začali tu stavať Kostol sv. Alfonza.

V roku 1863 jezuitský páter Francesco Blosi pri kázni v tomto kostole položil rečnícku otázku: „Ktovie, kde je teraz obraz Matky ustavičnej pomoci, ktorý sa kedysi nachádzal v Kostole sv. Matúša na tejto Via Merulana.“ Vtedy si Michele Marchi spomenul na ikonu, ktorú mu nebohý brat Augustín viackrát ukázal a často o nej hovoril.

Generálny predstavený redemptoristov Nicolas Mauron sa potom obrátil na pápeža Pia IX. s prosbou, aby ikona Matky ustavičnej pomoci bola umiestnená v novopostavenom kostole. Pápež súhlasil a v januári 1866 ikonu preniesli do Kostola sv. Alfonza na Via Merulana a po drobných reštaurátorských zásahoch poľského umelca Leopolda Nowotného bola 26. apríla 1866 slávnostne vystavená k verejnej úcte s odkazom pápeža Pia IX: „Urobte ten obraz známym na celom svete.“

Kostol sv. Alfonza na Via Merulana Obraz Matky ustavičnej pomoci s oltárom

Veľkým ctiteľom Matky ustavičnej pomoci bol pápež Ján Pavol II., ktorý počas svojej návštevy 30. júna 1991 v Kostole svätého Alfonza v Ríme povzbudzoval redemptoristov a veriacich k prehĺbeniu úcty k obrazu Matky ustavičnej pomoci a príhovor zakončil slovami: „Tak ako dieťa Ježiš, ktoré obdivujeme na tomto uctievanom obraze, aj my chceme držať tvoju ruku. Nechýba ti ani sila, ani dobrota, aby si nám pomohla v každej núdzi, v každej potrebe. To je tvoja hodina! Príď nám na pomoc, buď nám útočiskom a nádejou! Amen.“

Posolstvo ikony

Pri pohľade na obraz Matky ustavičnej pomoci máme vždy na zreteli, že máme do činenia s ikonou. Grécke slovo eikón, od ktorého pochádza termín ikona, znamená obraz. Nový zákon používa na prvom mieste to slovo na Ježiša Krista. On je obrazom (ikonou) neviditeľného Boha (porov. Kol 1, 15; Hebr 1, 3). Pokrstení identifikujúc sa s Kristom sa tiež stanú obrazom Boha a svätyňou Ducha Svätého (porov. Rim 8, 14). Zvyčajne však, keď hovoríme o ikone, ukazujeme na obraz, ktorý predstavuje Krista, Pannu Máriu alebo svätých.

Ikona je čímsi viac než obyčajným predstavením či pamiatkou udalosti či ľudí z minulosti. Ikona robí prítomným to, čo predstavuje. Je bodom stretnutia medzi tajomstvom Boha a ľudskou skutočnosťou. Ikona sama je oltárom. To vysvetľuje, prečo vo východných liturgiách sa umiestňuje na tej istej strane, ako kniha Božieho slova.

Ikona je predmetom meditácie. Keď stojíme pred ňou v modlitbovom postoji, môžeme sa ponoriť do tajomnej skutočnosti, ktorú predstavuje, a lepšie odhaliť hodnotu liturgickej modlitby. Ikony boli vytvorené, aby pomohli našej kontemplácii.

Posolstvo

Na ikone vidíme zobrazenú Pannu Máriu s Dieťaťom Ježiš na rukách a archanjelov. Na pravej strane je archanjel Gabriel a na ľavej je archanjel Michal, v rukách držia nástroje Pánovho umučenia.

Máriina tvár je ľahko nachýlená k Dieťaťu. Zrak Márie nie je upretý na Ježiša, ale na toho, kto pozerá na obraz. Ako keby sa prihovárala k pozerajúcemu, zároveň svojou pravou rukou ukazuje na svojho Syna. Je to tzv. Hodegetria – „ukazujúca cestu“, „sprievodkyňa na ceste“. Obraz je pomenovaný podľa byzantského kostola v Istanbule, ktorý stál na trase karaván. Skôr než sa vodcovia karaván vydali na nebezpečnú službu sprievodcov púšte, predstúpili pred tento mariánsky obraz a vyprosovali si Božie požehnanie. Mária drží Dieťa na ľavej ruke a pravou rukou naňho ukazuje. Udáva smer cesty. Plná nežnosti a lásky voči nám sa pozerá na nás s materinskou starostlivosťou a ukazuje nám najistejšiu cestu k šťastiu – svojho Syna. On je totiž Cesta, Pravda a Život (porov. Jn 19, 25).

Napriek tomu, že Mária je najväčšou postavou obrazu, nie je jeho centrom. V geometrickom strede ikony sa stretajú ruky Márie a Ježiša (bod, kde sa pretínajú uhlopriečky obrazu). Malé ruky, ktorými sa Ježiš drží Máriinej pravej ruky, pripomínajú, že podobne ako vtedy, keď bol na zemi, sa zveril úplne do jej rúk, tak aj teraz v nebi vkladá do jej rúk všetky milosti, aby nám ich rozdeľovala. A to je hlavné posolstvo ikony.

Jej nežná starostlivosť dodáva nielen témy na uvažovanie o vykúpení, ale tiež aj o Máriinej úlohe, ktorú v ňom mala. Spôsob, akým pristupuje k svojmu Synovi a ako sa na nás pozerá, dáva aj nám nádej, že ak sa budeme na ňu obracať, budeme aj my rovnako materinsky privinutí a vypočutí. Tento obsah obrazu spôsobil, že Mária, ktorú zobrazuje, bola nazvaná Matka ustavičnej pomoci.

Nad stredom čela žiari osemcípa zlatá hviezda, o niečo nižšie, po pravej strane hviezda – kríž. Hviezda symbolizuje panenstvo Márie pred a po narodení Ježiša a zdôrazňuje úlohu Márie ako Hviezdy, ktorá vedie k Ježišovi ako betlehemská hviezda mudrcov z východu.

Ikona zdôrazňuje človečenstvo Ježiša a zmysel jeho umučenia. Symbolom jeho človečenstva je jeho bosé chodidlo, ktoré odhaľuje uvoľnený sandál.

Tvár malého Ježiša má charakteristické črty mládenca. Je to ten istý Pantokrator, Stvoriteľ neba a zeme, ktorý je často predstavovaný na ikonách ako mládenec s bradou. Ježiš sa pozerá smerom k Otcovi, pretože je Boží Syn. Vlastne od Boha dostal poslanie spasiť svet. Toto poslanie uskutočnil skrze jeho umučenie a smrť. Preto anjeli držia v rukách nástroje umučenia – archanjel Gabriel grécky kríž a štyri klince a archanjel Michal nádobku, kopiju a tyč so špongiou. Avšak oni nezvestujú umučenie, tak ako to niekedy vysvetľovali (Ježiš, vidiac anjela zvestujúceho umučenie, prestrašený hľadá ochranu na rukách Márie, a pritom tratí dokonca sandál). Ikona zobrazuje konečný triumf Krista nad utrpením a hriechom. Anjeli, ktorí držia nástroje umučenia, ich ukazujú väčšmi ako trofeje víťazstva, vzaté z Kalvárie ráno po zmŕtvychvstaní, než ako nástroje smrti. Preto ich s úctou držia cez závoj.

Ježiš sa pritom nepozerá na Máriu, ale na zlaté pozadie obrazu, ktoré symbolizuje zmŕtvychvstanie, nebo. Zlaté pozadie obrazu – symbol víťazstva – hovorí, že je už po umučení, že sme v zmŕtvychvstaní. To nie je divadelná scéna zo života Ježiša a Márie, ale ukázanie osôb, ktoré už žijú zmŕtvychvstaním v nebi, ktoré sa za nás prihovárajú a v ikone k nám vychádzajú a otvárajú nám nebo. Taký je zmysel ikony. Ježiš je už oslávený, preto nám anjeli pripomínajú, že Ježiš nás vykúpil, a zmŕtvychvstanie, ktoré ikona sprítomňuje, bolo vyslúžené skrze jeho umučenie a spásnu smrť. Preto je vlastne Ježiš prepásaný červeným pásom, čo je symbol lásky posunutej až k mučeníctvu, a to až po preliatie krvi. Ježišove šaty sa k nám tiež prihovárajú: zelená farba tuniky znamená božstvo a bronzový plášť človečenstvo – Boh, ktorý sa stal človekom. Mária je však oblečená plášťom viery, tmavomodrá farba, a jej srdce je plné lásky, preto tunika je červenej farby. Sandál je zase symbolom zmluvy, ktorú Ježiš uzavrel zo svetom, Boží Syn, ktorý nastolil pokoj medzi nebom a zemou v Ježišovi Kristovi.